richard768

V symbolický „Deň boja za slobodu a demokraciu“ sa bratislavské Hodžovo námestie pred Prezidentským palácom zaplnilo ľuďmi. Pred 31 rokmi sme si s nadšením vytýčili cestu za ideálmi. Stále zreteľnejšie sa však ukazuje, že tieto ideály sa naplnili len z veľmi povrchného hľadiska. Áno, formálne máme demokraciu. Takú, že väčšina prehlasuje bezmocnú menšinu, ktorá to potom môže zabaliť. A politici sa po voľbách stávajú nedotknuteľní, zodpovednosť voči občanom ich už nezaujíma. Formálne máme aj slobodu. Tí, ktorí na to majú, si môžu robiť, čo sa im zachce. A tí ostatní musia slúžiť ich manierom, aby aspoň prežili.

Lenže skutočná sloboda znamená šancu prejaviť sa. Aby každý človek mohol naplno využiť svoj jedinečný potenciál, ako byť užitočný pre svoje bližšie či širšie okolie. A skutočná demokracia sa napĺňa v neustálom hľadaní toho najlepšieho spôsobu spoločného života, v neustálej celospoločenskej diskusii, do ktorej by mal byť prizvaný každý, kto to myslí úprimne. Preto je pochopiteľné, že sme nespokojní. Obsah ideálov, ktoré sme si vtedy pri „Nežnej revolúcii“ dávali, sa nenaplnil.

Je určite potrebné a dôležité, aby sme svoju nespokojnosť prejavili navonok. Aby sme vyšli zo svojich ulít, nebáli sa ukázať. Aby sme dali najavo, že treba s nami rátať a zároveň si dali istotu, že je nás dosť a že to myslíme vážne. Ale demonštrácia nie je cieľom. Je iba prvým krokom. Vidím tu istú podobnosť s bohoslužbou. Zúčastniť sa na svätej omši a vyznať svoju vieru je dôležité. Ale oveľa dôležitejšie je, aby všetky predsavzatia, ktoré si takto spoločne dávame, dostáli svojmu naplneniu v každodennom živote.

Pri demonštrácii je podstatné, že nie sme len proti niečomu, ale hlavne za niečo. Niečo, čo musíme spoločne hľadať a nachádzať, čo nás posunie k vytúženým ideálom. Vlastne, prísne vzaté, ak by sme naozaj každodenne konali v súlade s ideálmi, tak by žiadna demonštrácia nebola potrebná. To, že potrebná je, je vlastne dôkazom, že v niečom zlyhávame. Nie „tí hore“, ale my. „Oni“ nám len ukazujú našu nedostatočnú snahu, aby sme si to lepšie všimli.

Je to v podstate veľmi jednoduché. Stačí, ak pri rozhodovaní sa medzi službou ideálom (t. j. Bohu, svedomiu, láske, …) a službou pánom tohto sveta si vyberieme to prvé, morálne vyššie. Tu sa práve ukazuje, že si navzájom nie dosť veríme. Lebo podvedome predpokladáme o ostatných, že sa rozhodnú skôr pragmaticky a tak sa teda – v súlade s domnelou väčšinou – potom rozhoduje takmer každý. Ale tento skrytý predpoklad nie je ničím iným, než kolektívnou hypnózou. Treba ho objaviť a preskúmať v sebe samom aj pri debate s ostatnými – prečo sa rozhodujeme tak a nie inak? Veď predsa vieme, ktoré riešenia sú lepšie z dlhodobého hľadiska, hoci v danej chvíli môžu byť menej pohodlné.

Tu je práve treba narušiť našu izolovanosť a navzájom diskutovať, v užšom aj širšom okruhu ľudí, aby sme opäť nadobudli stratenú istotu, že vlastne všetci máme nejaké spoločné vízie a predstavy o lepšom fungovaní spoločnosti. A tieto predstavy, na ktorých utváraní a jasnejšom formovaní sa môže podieľať každý, je treba budovať a rozširovať. Aj samotná myšlienka, pokiaľ je založená na pravdivom poznaní, má veľkú silu, hoci trvá nejaký čas, kým sa ujme. To je tá úloha, ktorá nás čaká.