richard768

Momentálne riešenie koronakrízy zo strany štátu pripomína dozor pastiera nad ovečkami. Zavreli nás do ohrady. Teraz možno skúsia vypustiť zopár oviec a keď ich nezožerie vlk, môžu aj ostatným dať trochu väčší výbeh. A keď začnú vlci žrať, ohrada sa zase utiahne. Lenže my nie sme ovce, sme slobodní a zodpovední ľudia.

Nesmieme dopustiť, aby nás polícia sledovala dronmi, aby neposlušným nasadzovali elektronické obojky a aby dohľadávali náš pohyb a komunikáciu technickými prostriedkami. To je hlboko ľudsky nedôstojné. Žijeme v demokracii a nevytvorili sme ju len my, ale budovali ju a bojovali za ňu celé generácie pred nami. V boji proti diktatúram rôzneho typu obetovali mnohí nielen svoje pohodlie, ale aj svoje životy. A my to teraz nesmieme vzdať. Je našou morálnou povinnosťou zachovať demokraciu, slobodu a zodpovednosť každého z nás. V tejto situácii je to veľká výzva a skúška charakteru.

Môj návrh vychádza z dvoch predpokladov: 1. Vírus tu raz je a jeho šíreniu nemôžeme úplne zabrániť, je len otázkou času, kedy sa dostane všade. 2. Nie štát, ale my sami sa musíme rozhodnúť, ako sa chceme k tejto výzve postaviť. A štát, samosprávy, odborníci a ďalšie verejné aj súkromné inštitúcie by nás mali pravdivo informovať, monitorovať celkovú situáciu a pomáhať vytvoriť podmienky na uskutočnenie nami zvoleného riešenia.

Navrhujem, aby sme vytvorili dobrovoľnú „triedu“ bojovníkov. Budú to tí, ktorí zoberú na seba riziko choroby a budú postupne budovať imunitu voči nej. Dostanú slobodu, budú môcť normálne žiť, stretávať sa, pracovať, podržať spoločnosť ekonomicky. Aj kultúrne a športové podujatia by sa mohli v istej miere otvoriť. Samozrejme, nie je žiadúce, aby sa konali zbytočné veľké zábavy, alkoholické párty a podobne, lebo bojovníci musia zostať triezvi a odolní. Rozhodnutie a zodpovednosť budú však na nich. [1]

Ostatným, ktorí sa chcú chrániť, treba vytvoriť podmienky, aby mohli zostať čo najviac v bezpečí. Tu bude tiež istá úloha štátu, samospráv, zamestnávateľov a podnikateľov. Niektoré obchody napríklad zavádzajú oddelené otváracie hodiny. To je fajn, lenže nemalo by to byť paušálne pre seniorov. Lebo aj povedzme niekto 80-ročný s rakovinou sa môže stať bojovníkom, ak chce. Povie si, že už nemá čo stratiť a ktovie, možno sa nakoniec vylieči aj z tej rakoviny. A takisto naopak, mladý človek môže mať dôvody, prečo chce zostať radšej v izolácii. [2]

Vraj sa plánuje otvorenie základných škôl. Ale opäť sme pri probléme paušalizácie – necháme všetky deti bojovať? Niektorí rodičia budú možno chcieť svoje deti chrániť a to treba rešpektovať. Treba im vytvoriť podmienky, aby sa mohli učiť doma. Podobne v rozličných typoch zamestnaní a inde. Všade bude treba inteligentne hľadať spôsoby, ako čo najlepšie zladiť rozhodnutie každého jedného z nás s fungovaním celej spoločnosti. [3]

Tento môj návrh je zatiaľ len principiálny a rámcový. [4] Konkrétne podoby môžeme spoločne dotvoriť za pochodu, každý môže prispieť dobrým nápadom. Verím však, že postupne sa k bojovníkom bude pridávať stále viac ľudí, lebo nebudú chcieť zostať v izolácii. Tak si vybudujeme imunitu a zachováme slobodu.

— Poznámky:

[1] Bojovníci teda budú šíriť vírus medzi sebou. Nie však živelne, za každú cenu čo najrýchlejšie, ale skôr prirodzenou cestou šírenia, aby si stihli pripraviť svoju obranyschopnosť. Je to odvážny krok, ktorého sa však ako spoločnosť nesmieme báť, len ho dobre pripraviť, aby situácia zostala pod kontrolou. Prinesie úžitok v tom, že ľudia, ktorí chorobu prekonajú, ju už nešíria a prispievajú ku kolektívnej imunite.

[2] Tí, čo chcú zostať chránení, si teda dobrovoľne obmedzia svoje možnosti voľného pohybu a stretávania sa s inými, budú používať ochranné hygienické pomôcky, môžu mať vyhradené časy nákupu v obchodoch, prácu z domu a pod.

[3] Bude treba napríklad vyriešiť otázku stretávania sa ľudí medzi „triedami“. Zatiaľ dostupné možnosti sú buď vhodná hygienická ochrana alebo časovo efektívna kombinácia karantény a testovania. V tomto smere určite pomôže vedecký výskum.

[4] Samozrejme, dve vyhranené „triedy“ či skupiny nie sú príliš reálne. Žijeme v rodinách a teda musíme hľadať nejaký kompromis, niečo medzi tým. Ide hlavne o to, aby každý mohol a smel si vybrať takú mieru rizika či ochrany, ktorá je pre neho a jeho blízkych prijateľná. Aby tí, čo sa neboja choroby, neboli zbytočne obmedzovaní a trestaní. A tí, ktorí sa chcú radšej izolovať, neprišli kvôli tomu o prácu či možnosti štúdia. Na to by sme sa mali snažiť hľadať riešenia my všetci.