Predstavte si, že máte na výber z dvoch možností. Prvá: zavrú vás do klietky, budú sa o vás dobre starať a budete v bezpečí. Druhá: slobodne vykročíte do sveta s vedomím všetkých rizík, ktoré na vás číhajú. Ktorú si vyberiete?
Život je nebezpečný. Napríklad, môže ma kedykoľvek zraziť auto. No zakážeme kvôli tomu automobilovú dopravu? Takisto choroby a takisto smrť sú neoddeliteľnou súčasťou života. Vždy to tak bolo. Len my, v našej zvláštnej dobe, sme ich akosi vytesnili, nechceme o tom počuť. Fyzické zdravie a život sa nám stali najvyššou hodnotou a najvyššou métou, ktorú však nemožno dosiahnuť, lebo každý raz zomrie, skôr či neskôr.
Preto sa pýtam, či nie je lepšie zachovať si predovšetkým zdravie duševné a správať sa síce ohľaduplne, ale v rámci normálnej miery. Pretože to, čo vidíme dnes okolo seba, už začína napĺňať definíciu paranoidnej duševnej poruchy. Kam až to zájde? Ak nám, pod nejakou zámienkou, prikážu chodiť po štyroch, budeme? Že je to hlúposť? Možno, ale nie je aj terajší stav už príliš absurdný? Ak to bude trvať dlhšie, aké stopy to na nás zanechá?
Ak sa náhodou stretnem s niekým, kto je chorý a prípadne sa od neho nakazím, nebudem ho predsa za to obviňovať. V rámci duševného zdravia to považujem za už spomenuté riziko života. Je však tiež známe, že mnohí aj po blízkom kontakte s chorými zostali zdraví. Chorý človek teda nie je mojím nepriateľom. Navyše, nikto z nás celú túto situáciu s koronavírusom nespôsobil.
To, čo sa teraz deje, že sa jeden druhému vyhýbame, že sa izolujeme, je rozhodne nezdravé pre duševný vývoj zvlášť u mladých ľudí. Všetci sme na jednej lodi a možno sa budeme ešte navzájom potrebovať, ak v tejto kríze zlyhá štát. Okrem toho, práve dobré medziľudské vzťahy a životná pohoda prispievajú k našej imunite, ktorá jediná môže nakoniec nad chorobou zvíťaziť.
asi si zabudol, aký čas žijeme -- a dúfam, ...
Celá debata | RSS tejto debaty