Kríza, ktorú prežívame, opäť raz nastoľuje dôležitú otázku vzťahu jednotlivca k celku. Ako zladiť osobné potreby, túžby, záujmy a ciele s tými celospoločenskými? Je tu svet pre mňa, aby som si ho čo najviac užil, alebo som tu ja preto, aby som priniesol niečo svetu?
Skúsme si na chvíľu odmyslieť to, čo sa deje teraz a vrátiť sa k času pred krízou. Naša spoločnosť smerovala k vyzdvihnutiu významu jedinca, jeho práv a slobôd. Zároveň, s narastajúcim ekonomickým blahobytom (najmä niektorých), sme začali byť príliš neskromní v našich vonkajších nárokoch. Chceli sme si užiť tú „naj“ dovolenku, kupovať stále nejaké nové veci… Mnohí zatúžili aj po tom, aby sa ostatní riadili podľa ich predstáv. Ešte snáď nikdy doteraz v histórii ľudstva nebola taká doba, že by každý mal toľko možností ako kráľ. O celkovom dopade svojho správania na širšie okolie však uvažoval málokto.
Ale aspoň podvedome sme tušili, že to tak ďalej nemôže pokračovať. Naša civilizácia má príliš veľkú spotrebu. Trpí tým celá planéta aj ľudia v menej rozvinutých krajinách. Ozývali sa síce hlasy za zmenu, napríklad z rôznych ekologických kruhov, no neboli brané dostatočne naliehavo, lebo veď „keď (zatiaľ) nehorí u mňa, tak ma do toho nič“.
A teraz – predel – vráťme sa do dneška. Odvšadiaľ zaznieva, že máme byť ohľaduplní voči druhým, obmedziť sa v záujme ostatných. Lenže formy, ktoré táto domnelá kolektívna zodpovednosť nadobúda, sú neprirodzené, ba až groteskné. Akoby ani nešlo o to, či prijaté opatrenia sú naozaj správne, vyvážené a účinné, ale skôr o vynucovanie poslušnosti jedinca voči štátnej moci. Karta sa obrátila zo dňa na deň.
Ak má byť zodpovednosť voči celku iba stádovito nasledovaná pod vplyvom sugestívnej manipulácie a bez samostatného vedomého uvažovania, potom nemá nijaký hlbší zmysel, pretože po uvoľnení situácie sa znova budeme správať ako „utrhnutí z reťaze“. Podobne, ako sa to stalo na konci éry tzv. socializmu. Vtedy bola jedinečná šanca na skutočnú zmenu z veľkej časti premárnená. Lebo iba z vlastného, slobodného rozhodnutia človeka pramení sila potrebná na nové utváranie spoločnosti.
Každý má totiž aj individuálnu zodpovednosť, ktorá by si želala presmerovať konanie človeka od nasledovania inštinktívnych popudov ku skutočnému naplneniu svojho poslania vo svete. Pri tomto pohľade medzi individuálnou a kolektívnou zodpovednosťou niet rozdielu, obe sa tu stretávajú. Spoločnosť potrebuje osobitné kvality každého z nás. Nemali by sme teda ísť cestou násilného sebazaprenia a podriadenosti „záujmom“ celku, lebo to nakoniec v záujme celku nie je. Mali by sme s radostným odhodlaním hľadať a nachádzať také svoje uplatnenie, ktoré bude prospešné v širšom kontexte. Doba krízy je na to práve veľmi vhodná. Môžeme byť vlastne radi, že prežívame takýto podnetný čas.
Celá debata | RSS tejto debaty