Mám informáciu z dôveryhodného zdroja o situácii v jednom domove sociálnych služieb. Od októbra sú tam klienti zatvorení. Nik nemôže von ani dnu. Jedine personál. Počas Vianoc síce niektorí boli u svojich rodín, no potom museli prejsť karanténou. A každý týždeň sa všetci testujú na Covid. Ťažko si možno predstaviť ešte viac obmedzujúci a opatrníckejší režim.
Až donedávna sa im darilo takto sa chrániť pred vonkajším prostredím. No prasklo to. Z 56 ľudí je zrazu 52 Covid-pozitívnych. Niektorí sú vraj aj skutočne chorí. Takže sa zdá, že ani 5 mesiacov prísnej izolácie a neustáleho testovania im nepomohlo. Načo to teda bolo dobré? Nemohli si tým prejsť už skôr, keď ešte neboli zo všetkého takí unavení?
Aj iné príklady poukazujú na to, že akokoľvek by sme sa snažili izolovať, obmedzovať, dodržiavať prísne hygienické opatrenia, nakoniec sa všetko skôr či neskôr prevalí a všetci budeme kontaktu s novým vírusom tak či onak vystavení. Pravdepodobne sme už aj boli, len o tom nevieme.
Argument pre naťahovanie tejto situácie pomocou lockdownu bol ten, že sa chorobnosť rozloží v čase a nemocnice nebudú natoľko nárazovo vyťažené. S týmto riešením sú však spojené viaceré pochybnosti a kontraindikácie:
1. Čím dlhšie trvajú obmedzenia, tým viac sú ľudia duševne vyčerpaní a teda odkladanie prípadného ochorenia na neskôr často zhorší jeho priebeh. V konečnom dôsledku tak bude ťažších prípadov aj úmrtí viac, než keby sa epidémia ponechala na voľnejšie šírenie a prebehla by v kratšom čase.
2. Otázne je, aká je vôbec úspešnosť liečby ťažkých prípadov v nemocniciach a či by nebolo lepšie zostávať – pokiaľ je to len trochu možné – v domácej liečbe. Predsa však aj samotné lôžkové kapacity sa dali navýšiť. Niekto už navrhoval napríklad využiť prázdne hotely. Za peniaze, ktoré štát investoval do reštriktívnych opatrení a ich kompenzácií, do nákupu testov pre zdravých ľudí a podobných akože-riešení, mohlo sa toto všetko dávno zariadiť.
3. Dlhotrvajúce obmedzenia majú svoje nežiadúce účinky na všetky sféry života. A život sa nedá rozdeliť – chrániť len zdravie, ale obetovať ostatné – lebo je to navzájom prepojené. Ak niekto nemá možnosť plnohodnotne pracovať a žiť, neodrazí sa to na jeho zdravotnom stave? Stále väčšiu záťaž si takto vŕšime a odkladáme na neskôr.
Nechať vývoju epidémie voľnejší priebeh by si vyžadovalo opustiť úzkostlivo ochranný postoj a prejaviť voči nástrahám života trochu viac odvahy. Stálo by to za to, lebo celkové neblahé následky by boli nižšie. Nie je vylúčené, že mnohí z tých, ktorí o veciach rozhodujú, to v skutočnosti vedia. Načo je teda lockdown vlastne dobrý?
Možno je to jednoducho len cvičenie. Čo keby niekedy vypukla nefalšovaná epidémia? Možno budeme na ňu lepšie pripravení a nezaskočí nás to. Podobne ako vojaci občas potrebujú chodiť na manévre, aby nevyšli z bojovej pohotovosti. My sme si tu už dlho žili relatívne dobre. Vojnu sme nemali, nemuseli sme nič závažné riešiť a spohodlneli sme. Tak možno je to celé len preto, aby sme nevyšli z cviku.