Obmedzovanie pohybu ľudí vonku nedáva z hľadiska prevencie šírenia epidémie žiaden zmysel. Vonkajšie prostredie predstavuje len veľmi zanedbateľné riziko. Voľný pohyb je však naopak dôležitý, pretože človek tak prostredníctvom neho fyzicky realizuje svoj duševný rozmer slobody. A ak sa niekto chce dobrovoľne obmedziť, nikto mu nebude v tom brániť.
Dokonca by som povolil aj účasť divákov na vonkajších športových podujatiach. Veď koľko ľudí u nás príde v priemere napríklad na futbalový zápas? Stačí, aby si sadli trochu ďalej od seba.
Testovanie a delenie ľudí na pozitívnych a negatívnych s rôznymi právami predstavuje veľmi nebezpečný precedens. Príklady a analógie nám ponúka história, z ktorej by sme sa mali poučiť. To isté platí o očkovaní. Pre človeka ceniaceho si ľudskú dôstojnosť, slobodu a demokratické princípy je akýkoľvek nátlak v tomto smere – pod akoukoľvek zámienkou – neprijateľný a musí sa voči nemu jednoznačne postaviť.
Za svoje zdravie si je do veľkej miery zodpovedný každý sám. Už som písal – a mnohí ďalší dostatočne veľa napísali – o tom, ako sa aktívne chrániť pred vírusovými infekciami. Nemá význam obmedzovať ostatných ľudí kvôli sebe. To je skôr kontraproduktívne a nedobre to pôsobí hlavne na medziľudské vzťahy. Ak však predsa len chceme prijať nejaké všeobecné opatrenia, skúsme sa pozrieť na to, aké by to mohli byť.
Snáď jediným problémom sú vnútorné priestory, kde sa pri väčšom pohybe viacerých ľudí môžu kumulovať v prostredí vírusové častice. Ale povedzte, ako to, že veľké supermarkety sú otvorené a malé prevádzky nepotravinového charakteru zatvorené? To nemá žiadnu logiku. Ak naozaj ide o prevenciu šírenia epidémie – a nie náhodou o niečo iné – tak je potrebné práve naopak bez zbytočných obmedzení otvoriť všetky malé prevádzky a nebrániť živnostníkom v ich práci. Obmedzenia by sa mali týkať výhradne veľkých prevádzok, a to takých, kde sa vystrieda veľa ľudí – stovky až tisícky denne.
Pre samotných zákazníkov, ktorí strávia nákupom povedzme 15 minút, riziko nie je veľké. Možné dávky vírusov, ktoré pri tom vstrebú z prostredia, sú nízke a pôsobia skôr preventívne. Problém to môže predstavovať pre zamestnancov, ktorí v tomto prostredí pracujú dlhé hodiny a to denne. Navyše, ak musia nosiť rúška, tie im zo zdravotného hľadiska skôr škodia a zhoršujú priebeh prípadného ochorenia. Sú vystavení prílišnej fyzickej aj psychickej záťaži.
Z toho vychádza jediný možný záver: Je treba zabezpečiť, aby zamestnanci vo veľkých prevádzkach – potravinách a iných obchodoch, kníhkupectvách a pod. – s veľkým pohybom ľudí mohli mať skrátenú pracovnú dobu. Povedzme maximálne 4 hodiny a len každý druhý deň. Takto by sme im pomohli znížiť riziko infekcie a zároveň by sme vyriešili aj problém zamestnanosti, pretože by bolo treba prijať nových pracovníkov. Ak má štát dostatok peňazí na zbytočné testy a vakcíny, tak toto by určite mohol zabezpečiť.
Okrem toho, vnútorné priestory by sa dali chrániť aj inak. Možno sa to niekomu bude zdať nevedecké, ale čo takto použiť sviečky, rozličné vône, kadidlo? Proti šíreniu infekcií predsa určite existujú aj prírodné prostriedky a nielen hygienické a chemické. Takisto dobrá nálada a priateľská atmosféra, pocit pohody. Toto všetko sú veci, ktoré ľudia v minulosti poznali, no dnešná – na techniku namiesto na človeka zameraná – veda ich účinnosť ešte len bude musieť objaviť.