Nedávno som bol navštíviť bratranca v domove sociálnych služieb. Priniesol som mu darčeky od jeho mamy. Tá je tiež v podobnom zariadení, ale na inom mieste. Takže sa nemôžu stretnúť, lebo sú tam všetci dlhodobo zatvorení. Ja som bratranca už tiež dlho nevidel. No pri mojom príchode nám vrátnik dovolil iba predať tašku a prehodiť zopár slov, kým bránu nástojčivo zavrel.
Ľudia v týchto zariadeniach sú odrezaní od vonkajšieho sveta. Návštevy nie sú povolené, žiaden osobný kontakt s príbuznými. Niekde nemôžu ani vyjsť von z budovy na prechádzku. V mene domnelej ochrany zdravia sa tu pácha takáto neľudskosť. Viem, že ťažko môžem niekoho obviňovať, napríklad toho vrátnika, že takto koná. Všetci sú plní obáv a nikto sa neodváži urobiť prvý krok, lebo „keby niečo“, tak bude malér.
Ale pre koho sa vlastne táto ochrana robí? Zrazu tak veľmi záleží na zdraví našich seniorov, ktorých si doteraz nikto nevšímal. A pýtal sa ich vôbec niekto, či si prajú byť takto izolovaní? Určite by mnohí povedali, že nie a nechceli by ani obmedzovať ostatných kvôli sebe. Ani ja už nie som najmladší a mám aj dosť zdravotných problémov, no nikdy by som nechcel od iných ľudí, aby kvôli mne prestali normálne žiť. Tak pre koho úžitok to všetko robíme?
Do nového roka alebo pri iných príležitostiach si obvykle prajeme veľa zdravia. Ja by som prial nám všetkým, aby sme lepšie pochopili, v čom spočíva skutočné zdravie človeka. Že totiž nad bezprostredne viditeľnou, telesnou úrovňou, stojí v príčinnej súvislosti úroveň duševná. Radosť z plnohodnotného života je jej dôležitou súčasťou. Človek nie je len bezbrannou obeťou mikroorganizmov, ale svoje zdravie má do veľkej miery vo vlastných rukách. V boji proti korone úplne zabúdame, že následky duševného vyčerpania a frustrácie z neustávajúcich obmedzení slobodnej sebarealizácie sa napokon nevyhnutne prejavia aj na fyzickom zdraví. Veď ako inak vysvetliť, že napriek všetkým opatreniam chorí ľudia stále pribúdajú?
Stávajú sa z nás hypochondri, ktorí pri každom príznaku nádchy uvažujú, či to náhodou nie je korona. Naozaj chceme zostať chránení za každú cenu, aj keby nás všetkých mali kvôli tomu pozatvárať do klietok? A dá sa to vôbec takto dosiahnuť? Nie je to sebecké, kvôli svojmu dočasnému pocitu bezpečia ohroziť dlhodobo budované celospoločenské hodnoty, demontovať demokratické princípy fungovania štátu a zlikvidovať ekonomickú sebestačnosť veľkej časti ľudí? Následky ponesú celé ďalšie generácie.
Mnohí sa pýtajú, kedy to už skončí. No tí, čo čakajú na spasenie zvonka, budú sklamaní. Je to totiž na nás. Skončí to, keď my budeme dostatočne chcieť. Zdá sa, že bude potrebné vymaniť sa z ekonomickej závislosti od štátu a mocných korporácií. Mnohí ľudia zostanú bez peňazí a bez možnosti slobodného uplatnenia sa, pričom ich schopnosť a vôľa pracovať pretrvá. Riešením by mohli byť nezávislé skupiny ľudí, pomáhajúcich si medzi sebou navzájom. Uprostred starej, rozpadajúcej sa a zahnívajúcej spoločnosti vytvorme zárodky novej spoločnosti, založenej na hodnotách čestnosti, spravodlivosti a spolupráce.