Raz večer, bolo to už pred rokmi, všimol som si na chodníku ležiaceho človeka. Obával som sa, či sa mu niečo nestalo. Nemal som pri sebe telefón, tak som zašiel do blízkej predajne, aby zavolali pomoc. A oni mi s úsmevom povedali, že je to opilec, ktorý tu takto leží každý večer. Bol som sklamaný, moja starostlivosť bola zbytočná. Asi bude lepšie – povedal som si – keď nabudúce ľahostajne prejdem okolo.
Na Slovensku je ešte stále veľa ľudí, ktorí prejavujú záujem o druhých, radi nezištne pomáhajú, súcitia, majú zmysel pre kolektív a neriadia sa len potrebami vlastného ega. Ešte stále vás niekto vo vlaku môže ponúknuť domácimi koláčmi či nadviazať s vami družný rozhovor.
V týchto časoch ovládaných koronou sa to zreteľne ukazuje. Mnohí hovoria o potrebe obetovať sa pre ostatných. Radšej obmedzujú svoje pohodlie, svoje potreby, aby ochránili tých slabších. Zrieknu sa aj návštev príbuzných, len aby im nechtiac neublížili. Plánujú sa dobrovoľne zúčastniť hromadného testovania na Covid a podrobiť sa prípadnej karanténe, aby zabránili šíreniu nebezpečného ochorenia. A nechápu, prečo niekto stále vyrýva a namieta, prečo zľahčuje situáciu.
Tu je potrebné poctivo skúmať, akým spôsobom tento súcitný a obetavý postoj vzniká, odkiaľ sa berie. Pramení skutočne z vedomého uvažovania a rozhodnutia, z vlastnej vnútornej iniciatívy? Nie je náhodou podnietený efektom emočného vydierania zvonka pod tlakom ťaživých správ z médií? Tie totiž dokážu citlivejšieho človeka zasiahnuť tak, že v ňom prehlušia schopnosť racionálneho posudzovania. Podobne ako zjav žobráka v nás vyvoláva súcit, ale často za cenu straty uvážlivého zhodnotenia širšieho rozmeru celej situácie. Lebo dávať žobrákovi peniaze nie je vždy tou správnou voľbou. O tom sme sa už určite mnohí presvedčili.
To, čo nám novinári ponúkajú v správach, je vytrhnuté z kontextu reality. Nie je to celá pravda a často sú niektoré javy zámerne zveličované či skresľované, aby sa docielil efekt záujmu a sledovanosti. Vplyvným médiám ide o našu pozornosť, nie o verné a vyvážené podanie skutočnosti. Vyberú si zopár nešťastných prípadov a mávajú nimi ako etalónom pravdy. To ostatné, čo sa im nehodí, radšej nepovedia. Správy sú často emotívne ladené a zmocňujú sa nás prostredníctvom citových pohnutí, ktoré potom nedokážeme ovládať. Ale pozorujme, že tieto city nepramenia z našej aktívnej vôle, ale sú v nás len pasívne vyvolané z vôle niekoho iného podobne ako pri hypnóze.
Obávam sa, že takto dochádza – a to nielen teraz, ale dlhodobo – ku zneužívaniu dôverčivosti, citlivej povahy a obetavosti mnohých ľudí. Ochota pomôcť v spojení s naivnou dôverou nie je dobrou kombináciou. Naivné dobro nie je dobro. Skutočné konanie dobra vyžaduje aktívnu snahu o poznanie pravdy. Inak hrozí, že sa staneme tou povestnou babičkou, ktorá prikladala polienka pod horiaceho Jana Husa.
Čo bude, keď po sklamaní vytriezvieme? Prepadneme sa do opačného extrému, do ignorantstva a egoizmu? Nie, to by nebolo dobré. Nie je treba zavrhovať súcit, nezištnosť a zmysel pre kolektívne dobro. Je treba k nim pridať schopnosť jasného a uvážlivého rozlišovania pravdy od klamstva a ľsti. Je treba naučiť sa prísne a spravodlivo posúdiť, kedy a ako je naša pomoc a obetavosť potrebná. Nie každý, kto vyzerá ako chudák, si našu pozornosť zaslúži. Nie každému, kto nás o niečo žiada, je treba vyhovieť. Dávajme si na to pozor. A ak chceme pomáhať, robme tak nie pod vonkajším tlakom, ale z vlastnej iniciatívy.