Toto heslo je veľmi staré a dobre známe. A platí dodnes. Lebo napriek tomu, že všetci o ňom vieme, neustále sa necháme nachytať. Najnovšie tu máme fenomén celoplošného testovania obyvateľstva na Covid. Niektorí sa chcú dať otestovať – možno ich zaujíma výsledok, možno chcú mať len pokoj a slobodu pohybu (hoci tá by nemala byť takto podmieňovaná). Iní sa nechcú dať testovať a majú na to tiež dostatočne dobré dôvody (obmedzovanie ľudských práv, nedôvera v profesionálnu spôsobilosť pracovníkov pri odbere a pod.).
Tu však už nejde len o nejaký názor. Je to priam existenčná otázka, lebo niečo urobiť musíme. Ísť či neísť? Lenže rozhodnutie jedného človeka bude mať vplyv aj na druhého, pokiaľ spolu bývajú. A tak sme rozdelení a hádame sa. Treba sa ale skôr pýtať: Je nutné, aby sa postupovalo takto? Aký je za tým zámer? Nechce nás len niekto rozoštvať a ovládať cez negatívne emócie?
Keď si to vezmeme čiste racionálne, tak čo nám výsledky takéhoto testovania povedia? Ak by to bol vedecký experiment s dobrovoľnou účasťou, možno by bol zaujímavý. No o týždeň či dva už výsledky testov môžu dopadnúť úplne inak. A to ešte nehovorím o tom, že samotná ich spoľahlivosť je otázna.
Spoločnosť sa nedá úplne uzavrieť. Predstava, že by sa dali odsledovať kontakty každého pozitívne testovaného človeka, títo ľudia odizolovať od ostatných a zabrániť tak šíreniu choroby, je naivná. Nič nefunguje takto mechanicky. Za takouto predstavou stojí obsedantná porucha osobnosti, ktorá v spojení s mocou vedie k absolutistickej diktatúre [pozri Emil Páleš: Sedem archanjelov. Orifiel].
Iste je v poriadku, že sa proti šíreniu nákazlivej choroby prijímajú nejaké opatrenia. Ak by mali tieto opatrenia skutočnú logiku, racionálne zdôvodnenie, vzišli by zo širšej diskusie aj s občanmi, predstavovali by záťaž primeranú spoločenskému nebezpečiu ochorenia a dávali by aj isté možnosti voľby podľa uváženia každého, boli by v oveľa väčšej miere akceptovateľné. Ale práve uvedené vlastnosti tým nariadeniam z dielne našej vrchnosti chýbajú. Sú nám predkladané ad hoc, bez našej účasti, postrádajú logiku, racionalitu, majú príliš veľa negatívnych dopadov. A vnášajú do našich životov neistotu a nepokoj. Nevieme, čo bude o týždeň… ako máme takto žiť?
Napríklad, prečo majú byť obmedzované malé prevádzky a obchodíky, do ktorých i tak chodia len stále tí istí miestni obyvatelia? Ak naozaj chceme zabrániť šíreniu nákazy, nemali by sa skôr zatvoriť veľké supermarkety? Potom niet divu, že mnohých takéto „pravidlá hry“ hnevajú. A mnohí sú priamo existenčne poškodení. A tak sme opäť rozdelení, hádame sa, udávame jeden druhého, … Kto a prečo nás chce takto rozoštvať a opanovať?
Možno si niektorí myslia, že by bolo dobre, keby sme sa nerozdeľovali a všetci s pokorou prijaté nariadenia rešpektovali. Prečo to niektorí odmietajú? Sú to neprispôsobiví, arogantní jedinci? Pozor na takéto unáhlené súdy. Možno len odmietajú žiť podľa nepravdy. Nedá sa prispôsobiť klamstvu, ak viete, že je to klamstvo. Na klamstve a nelogičnosti sa nedá založiť spoločenská súdržnosť a jednota. Tá sa dá docieliť len na základe pravdy. Klamstvo rozdeľuje, pravda spája.
Predstavme si situáciu, že tu naozaj existuje riziko v podobe šíriaceho sa ochorenia. To znamená potenciálny nápor na fyzické zdravie každého z nás. A teraz sa pýtam: Kto má záujem v takejto neľahkej situácii podrývať ešte aj našu psychiku neustálym šírením paniky, obáv, hnevu a existenčnej neistoty? To nám má prospieť? Nie je to práve naopak, že pri riziku fyzickej choroby by sme mali všetci čo najviac pozbierať povzbudzujúce duševné sily?
Vieme toho predsa už dosť. Vieme, ako podporiť svoju imunitu. Vieme tiež, ktoré sú rizikové skupiny. Opatrenia by mohli byť zamerané prednostne na ich ochranu. A nielen ochranu, ale hlavne povzbudenie. Veď aj starší človek môže ochorenie ľahko prekonať, ak má zdravú psychiku a morálku. Že by sme nemali dostatok tvorivej inteligencie, aby sme vymysleli, ako na to? Niečo nové, podnetné. Niečo, čo by každý ušľachtilý človek prijal s radosťou a cťou. Nebolo dosť času doteraz? Veď nie sme pod náporom tsunami, keď sa dá len rýchlo utekať. Rozmýšľať ešte stále môžeme.