Neobvyklé okolnosti doby zviditeľnili pozoruhodný, doteraz skrytý fenomén ľudského správania. Zatiaľčo jedni bez problémov akceptujú rúška a dokonca ich považujú za slušivý módny doplnok, pre druhých je prekrytie tváre natoľko bytostne neznesiteľné, že sú ochotní riskovať prenasledovanie zo strany úradov. Pritom nemám na mysli zdravotné hľadisko, ktoré je tiež individuálne. Niektorým ľuďom môže rúško spôsobovať dýchacie ťažkosti a pri dlhodobom nosení únavu. To by sa snáď dalo vyriešiť šatkou z jemnej látky. Nemám na mysli ani situácie, keď napríklad lekár pristupuje k pacientovi. Ide tu o niečo iné, o vnútorný postoj prijímania či odmietania nosenia rúška ako súčasti bežného života a pri medziľudskom kontakte. Niekto si ani nevšimne, že má niečo na tvári a veľmi sa čuduje, prečo to inému tak veľmi prekáža. Odkiaľ sa berú rozdiely medzi nami v tomto ohľade?
Veľmi zjednodušene videné, ľudské telo sa skladá z hlavy, trupu a končatín. Pri vzpriamenom postoji, ktorý je pre človeka typický, sú tieto časti usporiadané zhora nadol. Možno k nim priradiť jednotlivé duševné pochody: k hlave myslenie a vnímanie, k trupu cítenie a prežívanie a ku končatinám vôľu a konanie. Tie sú tiež usporiadané analogicky zhora nadol: myslenie predstavuje duchovnú, nebeskú sféru; cítenie je uprostred, v interakcii a neustálom prúdení medzi duchom a hmotou; konaním sa človek prejavuje v pozemskej hmotnej skutočnosti.
Pritom hlava samotná je rozčlenená podobne ako celé telo: mysleniu zodpovedá horná časť – čelo. V strede, v oblasti nosa, ktorý je cez proces dýchania prepojený s hrudníkom, sa sústreďuje cítenie (všimnime si dva významy tohto slova: pre emócie a pre vône). Ústa sú cez prijímanie potravy spojené s trávením a bruchom a ich spodná časť (sánka) je akoby končatinou. Rozprávanie predstavuje najviac vôľový proces v oblasti hlavy. Reč je hmotne prejavené myslenie.
Pri rozoznávaní ľudí sa orientujeme predovšetkým podľa tváre. V detskom veku sú jej črty menej výrazné. S dospievaním a starnutím sa prehlbujú a zvýrazňujú. Individuálne „Ja“ človeka dozrieva a kryštalizuje, pričom sa odráža v tvári ako pečať prežitých skúseností a životných postojov. Najlepšie je charakter človeka vidno pri pokojnom výraze tváre, ku ktorému sa ako dočasné záchvevy pridávajú rôzne emotívne a citové pohnútky.
Odtiaľto je už len krôčik k pochopeniu, čo značí zakrytie tváre. Všimnime si, že čelo sa nezakrýva. Najviac zakryté sú ústa. Čo to znamená? Myšlienky zostávajú voľné, slobodné, no iba samé pre seba. Ich priechodu do slov a činov stojí v ceste bariéra. Tá bariéra je v našej duši, symbolické rúško v nás! „Síce si niečo myslím, ale radšej to nepoviem a ak aj poviem, tak konať podľa svojho presvedčenia radšej nebudem, lebo istejšie je prispôsobiť sa ostatným…“ – koľkí z nás sa v takomto postoji spoznávajú?
Je to známkou málo rozvinutej individuality. Zakrývaním strednej a dolnej časti tváre (nosa a úst) sa zamedzuje tomu, aby sa „Ja“ prejavilo samostatne navonok v cítení a vo vôli. Súvisí to s prispôsobením až podriadením sa kolektívu a menšou mierou asertivity. V pozitívnom zmysle však tiež so súcitom a empatiou oproti nevšímavému až sebeckému správaniu, ku ktorému môže nesprávne uchopená asertivita viesť. Z tohto hľadiska je zaujímavé pozorovanie, že na Východe, napríklad v Japonsku, je nosenie rúšok už dávno bežné a bez problémov. Oproti tomu na Západe ich ľudia skôr odmietajú. Dokonca aj medzi Slovenskom a Českom je rozdiel. My sme sa ľahšie prispôsobili nariadeniam než naši západní susedia, kde protestovala aj odborná verejnosť.
Pre nás by bolo veľmi užitočné rozvíjať zdravú mieru citlivej asertivity. To znamená, naučiť sa konať v súlade s tým, čo si myslíme, no súčasne vždy dbať na to, aby sme neskĺzli do prílišného egoizmu, ale zachovali si aj empatiu a chápanie ostatných. Každá nová schopnosť, ktorú chce človek nadobudnúť, by sa mala cvičiť tak, aby sa začlenila medzi ostatné schopnosti a duševné kvality – len vtedy sa stáva cnosťou.