V minulom článku som sa snažil načrtnúť podstatný rozdiel medzi poslušnosťou (vo význame nasledovania bez uvažovania) a zodpovednosťou (vo význame vedomého a slobodného konania). Nejde však len o samotné slová, lebo význam slov sa posúva a mení dokonca aj prirodzeným vývojom používania jazyka. Ide o skutočný kontext pojmov v reálnych súvislostiach.
Spomenul som, že poslušnosť je typicky detská vlastnosť a v dospelosti už nie je žiadúca. Pritom je treba mať na zreteli, že to nemôžeme chápať v opačnom extréme, t. j. že si má každý robiť, čo sa mu práve zachce. Vývoj človeka by mal smerovať k sebadisciplíne. To znamená, rozlíšiť nasledovanie neužitočných pohnútok od skutočného, vedome zameraného života. Kým poslušnosť je ovládaná zvonka, sebadisciplína je vedená zvnútra a vyžaduje poznávanie a prácu na sebe. Z tejto duševnej práce pramení uvedomenie si rozdielu medzi tým, či „robím to, čo sa mi zachce“, alebo či „robím to, čo chcem“ (teda k čomu som sa uvážlivo rozhodol). Čím viac poznania a sebadisciplíny ľudia majú, tým menej poslušnosti vo forme zákazov a príkazov je potrebné vynucovať zvonka a celá spoločnosť môže fungovať slobodnejšie a efektívnejšie.
Vyhýbanie sa zodpovednosti a jej prenášanie na iných je veľkou chorobou súčasnosti. Ľudia často nechcú poznať a niesť dôsledky svojich rozhodnutí a činov, lebo by to bolo nepohodlné. Elementárny príklad: Niekto zahodí v lese fľašu s tým, že odpadky potom ekologickí aktivisti pozbierajú. No áno, lebo im záleží na prírode. Ale ten, komu na nej nezáleží, bol „uchránený“ od svojej zodpovednosti. Alebo iný príklad: banka vytlačí peniaze nekryté žiadnou skutočnou hodnotou. A kto to bude splácať? No predsa my všetci a naše deti… Ak by tí, čo takto chybne konajú, ihneď pocítili dôsledky svojich nesprávnych postojov, museli by ich zmeniť. Mali by sme zlodejom umožniť, aby sa okrádali iba medzi sebou navzájom, kým by zistili, aké je to hlúpe.
Človek, ktorý chce na sebe pracovať, by mal zodpovednosť vyhľadávať. To znamená, viesť svoje konanie v súlade so svojím presvedčením a s ochotou prijímať dôsledky. Nie kvôli oslave dobrých skutkov ani kvôli trestu za chyby, ale pre spätnú väzbu, ktorá prináša cennú skúsenosť. Človeku sa tak rozširuje priestor slobodného utvárania života. Pri dostatočnej úrovni poznania je možné domyslieť dôsledky nejakého počínania vopred a vyhnúť sa mnohým omylom.
Pochopiteľne, nemôže byť každý odborníkom vo všetkých oblastiach – lekárom, technikom, ekonómom, atď. Tu sa musíme spoliehať na úsudky ľudí, ktorí sa v danej oblasti lepšie vyznajú. Lenže, čo ak sme vystavení protichodným názorom – ktorý si vybrať? A ako sa zachovať zodpovedne? Aj v tomto prípade máme istú možnosť poznania, a to poznania na osobnostnej, ľudskej úrovni. Môžeme a mali by sme si všímať a pozorovať, akými motiváciami a úmyslami sú títo odborníci vedení. Či majú nejaký zištný zámer, slúžia nejakej inštitúcii, alebo sa naozaj snažia o poznanie pravdy. Na základe toho sa môžeme zodpovedne rozhodnúť, koho názoru budeme viac dôverovať.