Chcem teraz pojednať o vírusoch všeobecne, nie len o novom koronavíruse. Pokúsim sa nájsť analógiu medzi fungovaním vírusov a duševným nastavením človeka, ktorá prinesie podnety pre možnosti uzdravenia. Upozorňujem vopred, že závery plynúce z úvah v tomto článku majú charakter zatiaľ nepotvrdených hypotéz.
Vírus je v podstate nebunková biologická častica obsahujúca genetickú informáciu (DNA alebo RNA) a bielkovinový obal. Nemá samostatné životné prejavy. Jeho množenie a ďalšie prežitie je možné len parazitickým spôsobom v inej živej bunke, do ktorej sa dostane. Daný vírus vie obvykle preniknúť len do buniek istého typu, na ktoré má vyvinutý prichytávací aparát. Následne častica vírusu použije biosyntetické procesy hostiteľskej bunky na tvorbu pre seba potrebných látok (bielkovín a enzýmov) a tiež na vlastné množenie (replikáciu svojej genetickej informácie). [1]
Naproti tomu baktérie sú samostatné, jednobunkové organizmy. Na rozdiel od vírusov nevnucujú bunke svoju genetickú informáciu, ale na svoje množenie a činnosť využívajú telesné prostredie. Patogénne (škodlivé) baktérie toto prostredie narúšajú, napríklad produkciou jedovatých látok. Mnohé baktérie sa však stali užitočnými (napr. tzv. črevná mikroflóra). [2]
Baktérie sú teda plnohodnotné živé organizmy, ale vírusy sú len akoby nositeľmi informácie, ktorá živú bunku napadne. Je pritom zaujímavé, že v minulosti ľudstvo trápili skôr bakteriálne infekcie (mor, tuberkulóza, …), no v súčasnej dobe najviac problémov spôsobujú tie vírusové (chrípka, AIDS, …). [3]
Genetická informácia uložená v DNA alebo RNA sa právom prirovnáva k počítačovému programu. Mimochodom, prenesenie pojmu „vírus“ na označenie cudzorodých počítačových programov je celkom výstižné. Vytvorenie programu ako štruktúrovaného a netriviálneho návodu k činnosti si vyžaduje schopnosti inteligentného myslenia. Zrejme nie je celkom náhoda, že práve v súčasnosti sa práci v oblasti informatiky venuje veľa ľudí a máme na ňu k dispozícii aj technické nástroje, teda počítače či iné zariadenia. Možno sa domnievať, že ľudia v minulosti by neboli vo väčšom počte takejto činnosti ešte schopní. Naše myslenie potrebovalo istý vývoj, aby dospelo do tohto štádia.
Máme tu teda súvislosť medzi pokročilou schopnosťou myslenia u človeka a programom genetickej informácie. Vírus používa svoju informáciu na oklamanie bunky, na vsugerovanie jej svojho spôsobu činnosti. A teraz sa môžeme pýtať, ako my ľudia používame svoje myslenie. Nuž, dosť často práve na prechytračenie ostatných, aby slúžili sebeckým záujmom jednotlivca či skupín. Rôzne myšlienkové manipulácie sa stali typickým fenoménom našej doby.
Z istého pohľadu by sa dalo dokonca tvrdiť, že ako ľudstvo sme sa najprv „nakazili“ duševne, a to nesprávnym používaním daru myslenia. Až následne si rozličné vírusy našli živnú pôdu na tomto našom duševnom nastavení. Akoby tu fungovalo nejaké tajomné súznenie (rezonancia). [3]
Ak je to pravda, nápravu situácie máme vo vlastných rukách. Možno dokážeme vírusové ochorenia obmedziť preorientovaním myslenia na altruistické, nadosobné, celostne prospešné ciele. Nakoniec, to bude v každom prípade potrebné aj z iných dôvodov, napríklad pre udržateľnosť koexistencie ľudstva s celou planétou.
Dá sa táto hypotéza nejako overiť? Pri niektorých povolaniach by sa myslenie z princípu malo používať v prospech iných ľudí. Napríklad učitelia či lekári – sú odolnejší voči vírusom? No práve oni sú s chorými častejšie v kontakte. Rôzne povolania majú rôznu mieru pravdepodobnosti kontaktu s vírusmi. Takže výsledky takéhoto porovnávania by boli ovplyvnené inými faktormi než spôsobom myslenia. Asi teda bude potrebný nejaký náročnejší, cielený výskum.
— Odkazy:
[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/V%C3%ADrus
[2] https://cs.wikipedia.org/wiki/Bakteri%C3%A1ln%C3%AD_infekce
[3] https://hearthis.at/slobodnyvysielac/ariadnina-nit-83-2020-03-20/ (1:03:55 – 2:00:35)